Vo svete tmy a ticha

Evanjelická špeciálna základná škola internátna pre hluchoslepých v Červenici
Keď v Červenici vznikla po revolúcii Evanjelická špeciálna internátna škola pre hluchoslepých, Iveta Verčimáková vedela, aké povolanie poznamená jej ďalšie životné smerovanie.

Iveta sa spolu s ďalšími záujemkyňami o prácu s postihnutými najskôr zúčastnila na stáži v Nemecku. Tu sa spočiatku starali o starých ľudí, neskôr priamo o hlucho-slepé deti. „Bolo to zvláštne, dovtedy som sa s ničím podobným nestrela,“ spomína na prvý kontakt so svetom úplnej tmy a ticha Iveta. Začiatky boli ťažké: „Hluchoslepí žijú vo svojom svete a nekomunikujú s prostredím. Musela som sa naučiť, ako ich motivovať k tomu, aby prejavili záujem o svet okolo seba.“

Jediná svojho druhu


Hluchoslepota – krutá diagnóza. Ide o kombinované postihnutie zraku a sluchu s rôznym stupňom poškodenia zmyslov. Väčšinou sa k nemu pridruží aj fyzická a mentálna retardácia. Svet takto postihnutých je ohraničený – končí tam, kam dosiahne ich ruka. Špeciálna evanjelická základná škola internátna v Červenici, nielen odborný, ale aj ľudský prístup jej pedagógov im ho mnohonásobne rozširuje. V slovenskom prostredí ide o unikátny typ školy, je jediná svojho druhu – vychováva a vzdeláva ľudí, ktorí majú postihnutý nielen zrak, ale aj sluch. Mnohých rodičov hluchoslepých detí lekári utvrdzovali v tom, že sú nevzdelávateľné. Pokroky, ktoré v špeciálnej škole pod Dubníkom na východnom Slovensku dosahujú, ich však presvedčili o pravom opaku: aj hluchoslepí sú vzdelávateľní, len im treba umožniť vzdelávať sa.

Dôvera – tvrdý oriešok


Čo sa učiteľky a vychovávateľky museli naučiť ako prvé? To, čo možno na prvý pohľad vyzerá jednoducho, no v skutočnosti je tvrdým orieškom – získať si dôveru detí natoľko, aby im pootvorili dvierka do svojho sveta. Väčšina z nich pred príchodom do školy zväčša iba bezvládne leží a nechá sa kŕmiť cez fľašu. V Červenici sa žiačikovia nenaučia iba hygienickým návykom, samostatnému jedeniu a pohybu v priestore, ale čo je podstatnejšie – komunikácii s okolitým svetom. Pre deti sa pedagógovia stávajú anjelmi, ktorí im hmatom približujú okolitý priestor. Časom mnohé z nich dokážu samostatne prejsť okolo steny do svojej izby alebo na WC. Úspechom je, ak si dokážu bez pomoci urobiť toaletu a najesť sa bez toho, aby sa pritom zašpinili. Niekedy trvá dlhšie ako rok, kým sa dieťa naučí napr. jesť lyžicou. No keď sa mu to prvýkrát podarí, po tvárach stekajú slzy radosti. „Práca je to mravenčia, ale o to väčšiu radosť máme z každého pokroku,“ hodnotí klady i zápory svojho povolania pani učiteľka Verčimáková. Konštatuje, že jej práca je skôr povolaním a nemôže ju robiť hocikto: „Nie je dobré, ak je človek príliš súcitný. Keď dieťa posadíte na nočník, plače. Ak vám ho je ľúto, nenaučí sa chodiť na záchod a zostane odkázané na plienky.“

Ruky, ktoré sú očami a ušami


Dotyk – tak dôležitý pre každého z nás, no pre hluchoslepých často jediný spôsob, akým môžu dať najavo, čo cítia a potrebujú. „Často vidíme, ako k nám naše deti naťahujú ruky, ktoré sú pre ne očami a ušami. Vedia, že im môžeme porozumieť, pomôcť im,“ potvrdzujú hodnotu dotyku učiteľka Janka Čurová i pomocná vychovávateľka Milka Pagáčová „Dotknú sa nám krku a cez vibrácie zistia, o koho ide. Ak nie sme osobou, ktorú potrebujú, pokračujú v hľadaní,“ dopĺňa Iveta Verčimáková. Pri kontakte s hluchoslepými sa vyhýbajú prudkým pohybom, aby ich nevystrašili. To, aké dôležité je pomalé a jemné vedenie, sa pani Iveta naučila už počas štúdia: „Mali sme si vyskúšať, čo znamená byť hluchým a slepým zároveň. A tak mi zaviazali oči a do uší strčili štuple. Mala som strach, hoci ma viedla kamarátka.“

V triede


V súčasnosti má škola v Červenici tri zložky. Tvorí ju Evanjelická špeciálna materská škola internátna (EŠMŠI), Evanjelická špeciálna základná škola pre hluchoslepých (EŠZŠI) a Evanjelická praktická škola (EPŠ). Škola spolu eviduje 23 žiakov a 26 zamestnancov. Evanjelická špeciálna základná škola internátna pre hluchoslepých má tri triedy. V každej z nich sa štyrom žiakom venuje učiteľka, vychovávateľka, pomocná vychovávateľka
a v prípade potreby jeden z dvoch asistentov. Vyučovanie riadi a zodpovednosť nesie učiteľ, ktorý má ukončené 5-ročné magisterské štúdium špecializované na prácu s hlucho-slepými. Vyučovacia hodina začína tým, že si všetci posadajú do kruhu, zaželajú si dobré ráno, podajú si ruky a jeden druhému sa predstavia menom. Na každý deň v týždni je určený rozvrh hodín, do ktorého je rozdelených 12 predmetov (napr. matematika a práca s informáciami, zdravotná telesná výchova, hudobná a výtvarná výchova, priestorová výchova a samostatný pohyb, pracovné vyučovanie...). Škola vychádza zo štátneho vzdelávacieho programu a 30 percent osnov si tvorí sama – ako nariaďuje školský zákon. Školský vzdelávací program sa tak môže prispôsobiť fyzickej a mentálnej úrovni žiaka. Vyučovací čas sa nedá striktne dodržiavať, keď sú deti unavené, doprajú im odpočinok. Niekedy stačí malá zmena na to, aby sa opäť sústredili. Keď Martinka stratila chuť do učenia, položila si hlavu na stôl a už ju nič nedokázalo zaujať. Keď prešli s pani učiteľkou do inej triedy, hneď ožila a ani nevedeli, ako rýchlo im ubehol deň.

Evanjelická špeciálna základná škola internátna pre hluchoslepých v Červenici

Škola hrou


Ľahšia práca je s deťmi, ktoré majú aspoň zvyšky sluchu či zraku. Vhodnou stimuláciou je pre ne miestnosť, kde sú svetlá rôznych farieb a intenzity. Inokedy učiteľky zapália sviečku, aby vnímali jej svetlo a teplo. Kreativite sa pritom medze nekladú. „Na pamiatku zosnulých sme boli zapáliť sviečky na hroboch miestneho cintorína, aj keď tam nikto z nás nemá pochovaných príbuzných,“ približuje netradičné „vyučovacie metódy“ I. Verčimáková.

So žiakmi, ktorí vydávajú aspoň zvuky, alebo začali čiastočne hovoriť, chodievajú do Prešova na logopédiu. Tí, ktorí majú zvyšky sluchu, sa zázračne uvoľnia pri hudbe. Deti milujú „masáž“ farebnými pierkami, ktorými im postupne po tele prechádzajú pani učiteľky. Využívajú aj prvky artterapie – dieťa počúva hudbu, a pritom samovoľne kreslí, čo práve prežíva.

Pri vyučovaní pracujú s rôznymi predmetmi, ktoré symbolizujú danú činnosť. Napr. farebná kocka je predmetový symbol na hodinách matematiky. Lopta signalizuje, že je čas na telesnú výchovu. Predmet rozvíjanie poznávacích schopností znázorňuje drsnejšia masážna hubka. Tu žiaci hmatom rozoznávajú rôzne typy povrchov – brúsny papier, kožu, vatu... Deti vyučovanie baví. Aj Martinka, ktorá po príchode do školy do všetkého len narážala a stúpala po malých deťoch, na hodinách prejavuje mimoriadny záujem a všetko si chce sama vyskúšať. Najúčinnejšou vyučovacou metódou je napodobňovanie – žiaci opakujú to, čo robia učiteľky a postupne si činnosť zafixujú.

Lásku dať, lásku brať


Špeciálnu školu zväčša navštevujú deti, ktoré si rodičia nechali aj napriek ich hendikepu. Starajú sa o ne, volajú im a navštevujú ich. A deti cítia, že ich rodičia majú radi. Uvedomujú si, že doma majú rodinu. Tešia sa na príchod príbuzných a počítajú dni, ktoré ich delia od stretnutia s nimi. Martinke mamka telefonuje pravidelne každú sobotu. Keď jej prvýkrát do telefónu povedala „mama“, rozplakala sa.

Nech by sa rodičia akokoľvek snažili, doma svojim ťažko zdravotne postihnutým deťom nedokážu dať to, čo škola. O Viktora sa mamka s otcom starali priam príkladne. Kým bol jeden z rodičov v práci, druhý sa mu venoval. Potom sa vystriedali. No napriek tomu ho nedokázali motivovať tak, ako odborne fundovaní pedagógovia. Vidia zlepšenie v jeho správaní. Dokáže si vypýtať, čo chce. Vedú ho k samostatnosti tak, že ho pravidelne trénujú a vodia na toaletu, aby už nemusel používať plienky. Keď mu je dlho sedieť na vozíčku, natiahne ruky, čím dáva najavo, že je čas na zmenu.

Zamestnanci školy často deťom nahrádzajú rodičov. Nebránia sa opätovaniu prejavenej lásky. Pritom sa nevyhnú citovej väzbe, zvlášť keď sa o deti starajú od najútlejšieho veku. Iveta Verčimáková bola 6,5 roka na materskej dovolenke. Po návrate vstúpila do kancelárie riaditeľa – kde bol aj žiak Karol, o ktorého sa začala starať, keď mal iba tri roky. Aj po takej dlhej dobe tetu Ivetu okamžite spoznal, iste aj vďaka zvyškom sluchu a zraku. „Žijeme ako jedna rodina. Aj deti v triede sú ‚moje deti‘,“ smeje sa Iveta, ktorá ich nazýva „žiakmi“ iba v oficiálnych hodnoteniach.

V duchu kresťanských zásad


Škola poskytuje deťom výchovu a vzdelávanie v duchu kresťanských zásad bez ohľadu na konfesiu. „Je ťažké vysvetliť im, že nás má Pán Boh rád. Neviem, do akej miery tomu rozumejú,“ smutne konštatuje Iveta Verčimáková. Do kostola s nimi nechodievajú často, pretože je pre ne príliš náročné nerušene sedieť. Naučili sa aspoň to, že počas modlitby si treba zložiť ruky a byť potichu.

Raz týždenne do školy prichádza brat farár Radoslav Grega z Opinej. Nielen preto, že tu pracuje aj jeho manželka, ale aj kvôli rannému stíšeniu, ktorým sa začína každý deň. Zamestnanci aj deti sa zídu v spoločenskej miestnosti, kde si prečítajú stať z Biblie, výklad z Tesnej brány a pomodlia sa.

O to, čo pre zamestnancov tieto chvíle znamenajú, sa delia učiteľka Janka Čurová. a pomocná vychovávateľka Milka Pagáčová: „Každé ráno na modlitebných stíšeniach, ktoré sú pre nás dôležitou súčasťou dňa, prijímame duchovné povzbudenie z Božieho slova, ďakujeme za to, že sme to práve my, ktorí máme možnosť pomáhať týmto deťom. Veľa sily nám dáva to, že sme celý kolektív naplnení láskou a vierou v Pána Ježiša.“ Až po stíšení sa žiaci rozchádzajú do tried na vyučovanie – peši či na vozíčkoch.

Zo všednosti do radosti


Všedné dni deťom z času na čas spríjemní malý výlet napr. do ZOO, oslava dňa detí alebo fašiangový karneval. Mimoriadnu radosť majú z osláv narodenín. Oslávenec dostane smotanovú tortu s piškótami a s korunou na hlave sa posadí za vrch stola. Každý zo spolužiakov mu posunkami k sviatku zablahoželá. Podľa možností tortu rozkrojí a každému spolužiakovi dá kúsok ochutnať. Pre autistu Peťa je najkrajším darčekom trhací kalendár. Zabáva sa tým, že trhá strany. Aby mu to išlo ľahšie, poleje si ich vodou. Keď dostal k narodeninám čokoládu, nerozumel, prečo mu nedali radšej kalendár. Je presvedčený, že každý ich má rád rovnako ako on.

Tak ako zdravé deti, aj tie hluchoslepé sa každý rok tešia na príchod Mikuláša. Ak ochorejú a nemôžu sa s ním stretnúť v jedálni, navštívi ich priamo na izbe aj s pomocníčkou Snehulienkou.

Pred Vianocami vedenie školy pozýva rodičov a hostí, medzi ktorými zvyčajne nechýba ani dištriktuálny biskup, na slávnostný vianočný obed. Pri tejto príležitosti vychovávateľky a učiteľky spolu s deťmi pripravia krátky dramatický program. Hlavne rodičia sú nadšení hereckými výkonmi svojich ratolestí. Martinke učiteľky radšej dopredu nepovedali, že príde jej mama a otec. Tešila by sa tak, že by už nedokázala vystúpiť. Po programe ich tuho vystískala a vybozkávala.

Po modlitbe a príhovore brata biskupa všetci zasadnú k slávnostne prestretému stolu. Deťom zvyčajne mimoriadne chutí, veď sa tešia na to, že si ich rodičia vezmú domov a prežijú spolu niekoľko krásnych chvíľ.

Medzi koníkmi a psíkmi


Medzi najvýznamnejšie aktivity v rámci terapeutického programu školy pre hluchoslepých patrí hipoterapia – založená na komplexnom pôsobení koňa na človeka, ako po stránke fyzickej, tak aj psychickej. Kone využívané pri hipoterapii musia prejsť špeciálnym výcvikom. Školáci z Červenice momentálne navštevujú hipocentrum v Zamutove. Okrem krásneho prostredia ich prekvapili aj dostupné ceny a špeciálne pre nich zľavy rôzneho charakteru. Keď deti zvieratká pozdravia a pohladia, povozia sa na ich širokých chrbtoch. Pani učiteľka Eva Lenorovičová podčiarkuje, že sa opäť potvrdila téza o ich prirodzenej reakcii na zvieratká, hlavne kone: „Deti ich neodmietajú, ba čo viac, tešia sa z nich a úprimne si vyžadujú ďalší kontakt s nimi.“

Obľúbená je aj canisterapia – liečba psom, komunikáciou a kontaktom s ním. O množstve jej blahodarných terapeutických účinkov sa už toho veľa popísalo. So psíkmi prichádza odborníčka na canisterapiu priamo do školy. Deti sa rozdelia na dve skupiny, na mladšie a staršie, aby si každý mohol psíkov pohladiť do sýtosti. „Renko rozdával psíčatám nežné božteky a sústredene ich hladil, vnímajúc ich hebké kožúšky... Aďka sa rozhovorila, hladiac pritom nemú tvár, ako nikdy... Nový žiačik Kristián, vyčaril neuveriteľne spokojný úsmev pri prvom dotyku so psíčaťom, výraz v tvári a sústredenie, hovorili za neho,“ opisuje stretnutie so zvieratkami pani učiteľka Eva Lenorovičová.

Voda lieči


Hlucho-slepí sa najviac uvoľnia pri vodoliečbe. Najideálnejšie by bolo mať bazén priamo na škole, aby nemuseli podstupovať namáhavé cestovanie. Zobliekanie, preprava vozíčkami, zahrievanie je náročné pre deti i pedagógov. Vedenie školy pracuje na tom, aby získalo dostatok financií prostredníctvom projektov na výstavbu vlastného bazéna. Školáci absolvovali vďaka sponzorom a štedrým darcom aj niekoľko 4 – 5 dňových pobytov na Zemplínskej Šírave a v Liptovskom Jáne. Deti sa na ne nesmierne tešia. „Vo chvíli, keď sme naštartovali, sa autami rozoznel neopísateľný smiech a radosť našich detí. Dokonca aj malá Veronička v tej chvíli zabudla na to, že sa niekedy vie poriadne zlostiť a celú cestu v aute si s úsmevom na perách pohmkávala melódiu detských ľudových piesní, ktoré zneli z CD-čka,“ spomína vychovávateľka Katka Hrabčáková na cestu na Zemplínsku Šíravu.

Horí ohník, horí...


V minulom roku začali v zime budovu školy vykurovať krbom, nakoľko sú finančné náklady na energiu značne vysoké. Krb sa podujal postaviť sám pán riaditeľ Miloš Kollár. Podľa slov vychovávateľky Ľubky Tkáčovej mu robota išla od ruky: „Keď bolo všetko zakúpené, prezliekol sa do montérok a šup do práce... Troška sa povŕtalo, troška pobúchalo a kozub bol postavený.“ Ostali už len „kozmetické“ úpravy – vymaľovať miestnosť, znížiť strop a poupratovať. Zamestnanci boli natoľko ochotní, že podonášali z domu zopár fúr dreva, aby bolo čím kúriť. Vďaka šikovnému pánovi riaditeľovi sa dnes deti v zime chodia pozerať na blčiaci ohník, počúvajú ako praská drevo a vnímajú teplo vyžarujúce z krbu.

Pri škôlkaroch ožili


Od 1. septembra 2008 odštartovala svoju činnosť aj jedna trieda Evanjelickej špeciálnej materskej školy internátnej, kam prichádzajú nielen deti z rodín, ale aj z detských domovov. Riaditeľa Miloša Kollára k jej zriadeniu priviedol školský zákon, podľa ktorého do základnej školy môžu prijímať len tie deti, ktoré dovŕšili 6 rok života. Do súladu so zákonom bolo potrebné uviesť zriaďovaciu listinu základnej školy, ktorá umožňovala prijímať už trojročné deti.

V súčasnosti škôlku navštevuje päť škôlkarov. „Ožili sme pri nich, lebo majú čiastočne v poriadku zrak aj sluch. Sú postihnuté ‘iba‘ mentálne alebo telesne. Vedia nás rozosmiať, v škole hneď panuje iná nálada,“ prezrádza pani učiteľka Iveta Verčimáková.

Cieľ – doživotná starostlivosť


V Červenici od septembra pribudla aj Špeciálna praktická škola internátna, ktorú v súčasnosti navštevujú štyria žiaci vo veku 18 – 21 rokov. Zriadili ju preto, aby žiaci po absolvovaní povinnej 10-ročnej dochádzky nemuseli z Červenice odísť. V praktickej internátnej škole môžu rozvíjať svoje zručnosti v chránených dielňach, kým nebudú doživotne umiestnení v niektorom z domova sociálnych služieb (DSS).

Pre zdravotne hendikepovaných je najideálnejšie, ak život prežijú v kolektíve, v ktorom vyrástli a ktorý dobre poznajú. Preto sa začalo pracovať na tom, aby sa v zariadení na Sigorde (Prešov) v budúcnosti vytvoril Domov sociálnych služieb pre hluchoslepých. „... len týmto krokom môžeme zabezpečiť kontinuitu medzi jednotlivými zložkami, a tým aj celkovú starostlivosť o našich klientov,“ vysvetľuje riaditeľ Kollár.

A čo dodať nakoniec? Chúlostivú a vzácnu rastlinu je dobré umiestniť na istý čas do skleníka, kým nedokáže sama čeliť drsnej prírode. Tak je to aj s hluchoslepými deťmi – sú oveľa krehkejšie a zraniteľnejšie než ich zdraví rovesníci. Samé sa nedokážu postaviť okolitému svetu, je pre ne príliš komplikovaný a plný nástrah. Potrebujú ochranu – nielen zo strany rodiny, ale aj nás ostatných. Sú zrkadlami našej (ne)ľudskosti.

Emília Mihočová
Článok bol pôvodne publikovaný v mesačníku


Created and designed by Pixelsparadise.com
With help of Foundation Framework by ZURB and Flexslider by Madebymufffin

Joomla! ® name is used under a limited license from Open Source Matters
Pixelsparadise.com is not affiliated with by Open Source Matters or the Joomla! Project.